Svetluška píše

Vlasy si farbila sama. V umakartovom jadre pražského bytu. Ona, dievča z malého mesta na južnom Slovensku, kde v každej druhej vete použili maďarské slovo. Že Slovákov v Česku mať radi nebudú, hovorili jej. Nebola to pravda, ju radi mali. Trocha farby jej kvaplo na zem. Nesnažila sa tváriť ako prirodzená ryšavka, len nezniesla sivé vlasy. Nepáčili sa jej zanedbané ženy, ani jemu by sa iste nepáčili. A on, jej Milý medzitým v práci, ona v byte sama, ako posledne stále. Múzeum jej dočasne zatvorili, dočasne bez práce, dočasne doma, a on stále len, nech si nájde niečo iné. Nie kvôli peniazom. Bál sa, že sa bude nudiť, ale kedy by sa stíhala nudiť, keď stále len varí. On chodí do práce, občas robí z domu. Občas ide, asi mu už lezie krkom, myslí si. Ale najskôr to tak nebude. Viac by to na ňom videla.  V tých dňoch jej chýbalo niečo živé, živá bytosť. Keď bola malá, túžila po psovi, a tak jej ho kúpili. Ľutuje, že ho nemá pri sebe. Chýbal jej, chýbalo jej čosi živé. Pes. Alebo priateľka, h