Rybenky

Vlasy si farbila sama. V umakartovom jadre pražského bytu. Ona, dievča z malého mesta na južnom Slovensku, kde v každej druhej vete použili maďarské slovo. Že Slovákov v Česku mať radi nebudú, hovorili jej. Nebola to pravda, ju radi mali. Trocha farby jej kvaplo na zem. Nesnažila sa tváriť ako prirodzená ryšavka, len nezniesla sivé vlasy. Nepáčili sa jej zanedbané ženy, ani jemu by sa iste nepáčili. A on, jej Milý medzitým v práci, ona v byte sama, ako posledne stále. Múzeum jej dočasne zatvorili, dočasne bez práce, dočasne doma, a on stále len, nech si nájde niečo iné. Nie kvôli peniazom. Bál sa, že sa bude nudiť, ale kedy by sa stíhala nudiť, keď stále len varí. On chodí do práce, občas robí z domu. Občas ide, asi mu už lezie krkom, myslí si. Ale najskôr to tak nebude. Viac by to na ňom videla. 

V tých dňoch jej chýbalo niečo živé, živá bytosť. Keď bola malá, túžila po psovi, a tak jej ho kúpili. Ľutuje, že ho nemá pri sebe. Chýbal jej, chýbalo jej čosi živé. Pes. Alebo priateľka, hoci tých veľa nemala, len tie listové, a tie jej nechýbali, tie jej nemohli chýbať, tie mala pri sebe. Kúpil jej fialku, ale tá sa vo svojom polotieni ani len nepohla. Dala si pohár vína, nech jej toho už toľko nechýba. 

Od farby zašpinené čelo si drhla alpou. Tá vôňa. Keď bola dieťa, mama jej dávala alpu na cukor, keď  jej bolo zle. Mama si tým mazala krk keď ju bolel. Babka si ňou potierala boľavé kolená. Boľavá duša je jediné, na čo alpa nepomáha. 

Pozrela sa do zrkadla. Opäť vyzerá ako zvyčajne. Spokojne. Ryšavo. Vonia ako jej mama, ako detstvo, ako alpa. 

Zaštrkotali kľúče a on sa vrátil. Dúfala, že mal dobrý deň. Keď nemá dobrý deň on, dobrá nálada prejde aj ju. Tvári sa neurčito, vyzlieka si bundu, ona vykladá nákup z tašky a dúfa, že si všimne. Všimol si? Zatiaľ nie.  A tak riešia, ako bolo v práci, čo mal nové, a on len, či sa nenudila. Nenudila. Stačí mu to? Zatiaľ áno. Ani sama nevie, ako jej prešiel deň. 

Ide si umyť ruky, musí zacítiť amoniak. Tak už si všimne? Ešte nie. Je ponorený vo svojich myšlienkach. Keď je s ním, ona ponorená v myšlienkach nie je. Len sa díva. Sleduje ho, užíva si tie momenty. Už celé roky. Tak už si konečne všimne? 

"Videla si ten hmyz?" pýta sa. 

Hmyz? "Nevidela." nerozumie mu. 

"Ten v kúpeľni. Keď je tma, vylezú spod líšt v rohoch." 

"Nevidela." opakuje. 

Už rozmýšľa, ako sa ho zbaví. Hmyzu sa bojí, hmyz do domu nepatrí, vždy ju učili. Insekticíd nemá, ale iste si poradí. 

"Rybenky. Mám ich rád." povie. 

A ona stále rozmýšľa, ako ich zabije. Ale už menej. Má ich rád. 

"Živia sa lepidlom a tapetami. Ale mám ich rád." vraví. 

Už vie, že ich nezabije. Stále sa ich bojí. 

"Je to živý tvor." dodá. 

Určite ich nezabije. Žijú. Takto si však spoločníkov nepredstavovala, takto nie. Koscov sa na smrť bála, ale čo rybenky? 

"Si pekná." 

Všimol si? Nevie.